18. január 2OO7

Ráno vstávam s úsmevom, no nemám na to žiadny špeciálny dôvod, lebo včera keď som zaspával bol som ešte smutný. Keď odchádzam do školy, padnú mi do oka ďaleké kopce oslnené rannými lúčmi. Bolo to dosť ďaleko, nikdy som sa nad takou scenériou ešte nezamýšľal. Je zvláštne ticho, ako ticho pred búrkou. No dnes ani žiadna nehrozí.

V autobuse zdravím známych ľudí, ktorých vidím len pár krát do roka. V škole sa mi rozplynú všetky sny o vysnívanej ceste do ďalekej krajiny. Ľudia zvyknú byť nešťastní, keď im nevyjdú ich plány, ale mňa sa to dnes netýka. Po obede sedíme s priateľmi na lavičke v parku. Je príjemne teplo, hoci je už ďaleký november. Na prednáške sa smejem zo žartov nášho profesora. Je to zvláštne, prvý krát sa cítim ako na strednej škole, kde sa k nám učitelia správali ako kamaráti. Som na ceste domov.

Stojím na zastávke. Pomáham starej babke s rozsypaným nákupom. "Ďakujem vám mladý pane, Boh vás ochraňuj". Sledujem okoloidúcich ľudí. Veľa nechýba a dievča vletí pod autobus. Je to šťastie alebo tam hore dával na ňu niekto pozor? Poloprázdny autobus, no nepociťujem potrebu sadnúť si ako obvykle.

Na internete spoznávam už známu kamarátku. Poteší ma to. Odchádzam do kina. Sám. No moja samota netrvá dlho. Pred kinom vidím známe tváre a pridávam sa k nim. Utópia, najviac ľudí žije v Číne.

Hmm.. áno.. dnes to bolo niečo zvláštne..