November 2OO4

Po dlhom čase sa zase vidíme. Neviem, či tento článok sa môže ešte nazývať Denníkom. Pomaly prebehol aj polrok a za ten čas sa stalo neúrekom vecí. Ako-tak sa skončila škola, na konci júna som mal riadne horúco, ale vďaka zvýšenej mozgovej aktivite v predposledný júnový týždeň a ústretovosti niektorých profesorov som dal zase všetko do normálu, a všetko bolo nakoniec ok. No aspoň pre mňa. Rodičom to ako vždy ani tento rok nestačilo. Ja osobne som bol rád, že napríklad z bioly som neschytal quattro. Samozrejme, že som ich o tom neinformoval detailne, veď ešte kúsok trebalo a bola by to možno aj dvojka :-) Jasné, že pod pojmom "kúsok" som myslel tak tri - štyri mesiace, ale nechajme to tak.

Prázdniny boli a budú. Ale také, aké boli tieto, tak tým sa už sotva nejaké vyrovnajú. Už je to jedenásty rok, čo som si dal predsavzatie, že cez prázdniny to kus dotiahnem, to na čo som sa vybodol cez školský rok, ako povinné čítanie, slovíčka z neminy, a tak by som mohol vyratúvať veľmi dlho, že čo som mal na pláne robiť. Poznám sa už dosť dlho na to, aby som vedel, ako to všetko dopadne... Moja pevná vôľa si u mňa tento rok tak isto, ako po minulé roky nevylepšila svoje renomé. No ale komu by sa chcelo do pichoň v júni dačo učiť, keď vtedy nebola za nami ešte ani polka prázdnin, nie? Žiaľbohu, takto som si to hovoril skoro každý deň. Moje pravidlo znelo: "Čo môžeš urobiť dnes, nerob ani zajtra, a máš dva dni voľna!" Heh. Ale nebolo to všetko až také jednoduché. Do konca septembra mám odovzdať jeden nemecký projekt, na ktorom makám s Ďoďikom. A jeho som nestretol ako sú dva mesiace dlhé, a samému sa mi do toho veru nechcelo ísť. To slovo "makám" v predminulej vete by som trochu zmenil na "mal by som makať". Povedal som si: "Do pichoň, veď september je dosť dlhý, má 30 dní. Keď každý deň budeme robiť najmenej jednu hodinu, tak to stihneme aj do tretieho septembra, nie?" Cez celé tie mesiace voľna som totálne vypol a psychicky sa pripravoval na matury. Joój, to vám bola robota! Ani sa mi to nechce veriť, že pred pár rokmi som ako taký štoplík išiel prvý krát do tejto školy a dnes som už seniorom. Mal som z toho taký kus divný pocit, keď som si to prebehol v hlave, ako rýchlo to zbehlo.

Prázdninám je koniec. Je dvanásty september. Profesor Fürst zúri. Ďoďíka som nevidel. Ževraj má chrípku. Takže podľa mojich výpočtov som mal na mojom projekte deficit najmenej 12 hodín. Ale veď čo. Keď sa chce, aj za 18 dní sa to zmakne. V škole je všetko po starom, akurát len triedu máme novú, celkom na prízemí. Vraj že psychorelax. Ale fajn, aspoň sa nemusím terigať hore-dolu po schodoch. A predsa je niečo nové. Do školy nám zavítalo pár nových tvári....Keď vám Niekto poriadne zamotá hlavu a behá celý deň po rozume, no sústreďte sa potom na učenie..... .

Škola sa začala hňeď dajak zostra, nie som zvyknutý na takýto systém. Už je pomaly koniec mesiaca a z neminy mám deväť známok. Do detajlov nejdem. Profesori začínajú strašíť s maturou po novom, lektor s certifikátom a tak. Ale aj napriek tomu som si vybral týždeň voľna a dostal som sa do nejakého poľsko-slovenského projektu, takže som celý týždeň zblavil s Poliakmi. Nebol to zblavený čas, lebo bola fakt sranda, ale na druhý týždeň sa ukázalo, že to malo aj nejaké tie následky. Tentoraz to schytala nemina. Ale nie s lektorom, to by veru bolo ako posledný klinec do rakvy.

Môj už spomínaný kolega predsa raz prišiel, a teraz už robíme posledné "kozmetické" úpravy. Verím na šťastné konce ako v rozprávkach, tak aj v škole, nie? Tak, to by bolo zopár dôležito-nedôležitých faktov, ktoré sa u mňa odohrali za ten čas, čo sme neboli spolu a ja len dúfam, že perióda vydávania nášho časopisu sa troch skráti, aby sme sa videli častejšie. Prajem vám veľa úspechov v škole, ale netreba ísť do extrémov a preháňať to! To platí aj pre profesorov. Keď sa to tu niekomu zdá byť už celá večnosť, tak je na omyle, lebo ani sa nenazdá a je z tade preč. Vážne.