Máj 2OO4

Neviem, prečo som sa dal na toto vôbec nahovoriť, ale veď aj v jednej reklame chodilo, že prejaviť sa oplatí... . Ešte vopred vás upozorňujem, že niektoré fakty a aj niektoré osoby sú len fiktívne.

Do školy som išiel konečne po dlhom čase autobusom. Viac mi to vyhovovalo, ako na poslednú chvíľu sa terigať s rodičmi v rannej zápche. Prišiel som skoro, mal som naplánované ešte dokončenie pár domácich úloch, a chcel som sa ešte doučiť aspoň poslednú látku z literatúry. Dodík dneska chýbal, tak som si sadol k starému priateľovi Peetovi (zainteresovaní vedia o koho ide...). V niektorých situáciach sme si pripadali ako čierne ovce triedy, alebo niekedy aj školy... . Na moje prekvapenie dnes slovinárka neskúšala, ale zato celú hodinu len "bla bla bla". S poznámkami som zapísal asi tri strany. Konečne som si doniesol aj zošit na literatúru, lebo už ma nebavilo si to všetko prepisovať doma, hoci na hodine som mal relatívne pokoj. Ďalšie dve hodiny patrili dvojhodinovke nemčiny s lektorom, a to predstavovalo deväťdesiat minút čistého času nudy. Rozmýšľali sme (ja a P.), že čo budeme robiť, tak sme zahrali jednu hru, už neviem presne ako sa to volá, niečo na ten spôsob ako Žížaly. Ale asi po mojich dvoch prehrách sme to zabavili, lebo nemám rád také hry, keď v nich nevyhrávam (moja horšia vlastnosť). Prišla veľká prestávka, a hoci som vedel, že po nej nasleduje dvojhodinovka nudnej estetiky, a určite bude niekoho skúšať, aj napriek tomu sme si(my-stará škola) zahrali hackis. Málokedy sa mi stalo, že som sa aj niekedy do toho prekliato malého mešteka trafil, ale odporúčam to ako dobrý relax medzi rôznymi hodinami. Samozrejme, že sa mi to hneď po dvadsiatich minútach aj odplatilo. Estetikárka začala listovať v notese (ako znak, že sa bude skúšať) a ako ináč (žiaľ sa mi nepodarilo vypariť skôr pre triednu knihu), padol som jej do oka ja. Ešte šťastie, že máme jednu možnosť zobrať si žolíka a tak využiť šancu neodpovedať. Ďalšia prestávka patrila zase hackisu, a už teraz ani neviem komu, podarilo sa rozbiť spolužiačkyn obľúbený pohár, ktorý sa tak vyzývavo na nás usmieval zo skrine. "Prásk" - zaznelo, práve keď do triedy vchádzala profesorka. No a o zábavu na ďalšej hodine estetiky som mal postarané. Vytiahol som lepiacu pásku, a spolu s mojim prísediacim sme to začali zliepať dokopy.Prisámpačku, po polhodine "tvrdej makačky" to vyzeralo ako-tak, hoci pár malých kúskov sa nám zvýšilo. Ďalšia hodina, chémia, bola o smiechu (ja a kolega), ale aj o srdcervúcom plači (nemenovaná kolegyňa Lenka Č.). Rozdávali sa testy, a neviem ako jej to napadlo, povedala, že niektorí ľudia mali zadania z druhej triedy (samozrejme, že mala pravdu, no všetci sme to zapierali ako sa dalo). Urobila totálnu šarapatu, a nakoniec, po jej štyridsať minútovom ustavičnom plači sa profesor rozhodol o opätovné napísanie písomky. Brali sme to v pohode, veď prečo nie. Oh, matika. Tak isto nám vracala testy. Ja už som vedel, že táto známka sa zaradí k mojim tradičným známkam z matematiky. Niekedy by som si prial, aby sa známky počítali ako body, jednotka jeden bod, atď. Veď potom by som exceloval : ) . Dnes sme odovzdávali nášmu školskému výchovnému poradcovi predbežný plán, že čo by sme chceli ísť ďalej študovať. No neviem, či to moje, bolo to správne rozhodnutie, ale ja som za každú srandu a možno mi to o ten rok aj vynde, ale to je na dlhé rozprávanie...... . Celé poobedie som chcel venovať štúdiu na ďalší deň a tiež aj domácim úloham, ale neviem už ani ako, stále sa zbadám asi okolo tej piatej, že ešte som do toho ani nemrkol. Veď to mnohí možno aj sami poznajú. K tomu k nám dnes prišiel ešte nejaký opravár opraviť telku, tak som sa mu musel venovať a robiť mu tiež handlagera. Dačo šupal do nejakého adaptéra, keď sa mu pokazila jeho spájkovačka. Musel som vytiahnúť moju starú, mnou veľakrát opravovanú a osvedčenú pájku. Nebol by som to ja, keby som aspoň raz za deň nepritiahol nejaký problém. Po opravárovom odchode som len tak z nudy (na učenie som mal stále čas, veď deň má 24 hodín) začal sa baviť s tou, teraz už nebezpečnou hračkou. Mama mi veľakrát hovorievala: "Nikdy si nemajstruj hore v izbe, nato máš pivnicu". Ale veď staré pravidlo "Zakázané ovocie najlepšie chutí" určite nevymysleli len tak náhodou. A platilo to aj pri mne. Keď bol hrot spájkovačky už asi na 400 stupňov nahriatý (teraz to len tipujem), neviem akým zázrakom, ale podotýkam, že sám sa uvoľnil. Teraz už neviem presne, či bol zle upevnený alebo čo, no proste vypadol zo svojho miesta. Prebehlo to veľmi rýchlo, a už som len videl čiernu, vypálenú asi sedem centimetrovú dieru na mojom koberci. Nebudem teraz konkrétne citovať tie slová, ktoré zo mňa automaticky vyhŕkli, ale bol som strašne nahnevaný. Hlavou sa mi už začali množiť rôzne výhovorky, ako to vysvetlím rodičom. Radšej som si to napísal na papier, aby som vedel presné znenie mojej obhajoby. Nebudem to už ďalej rozmotávať, a tiež sa k tomu už nechcem vraciať, ale vypočul som si asi desať minútovú kázeň ("Veď som ti to hovorila...") a po nej, s ovisnutými ušami som sa vyparil do svojej "komnaty". Konečne som sa dostal k učeniu, a práve keď som si vštepoval do pamäti nejaké zložité fyzikálne vzorce, ktorým som vôbec nerozumel, zapípal mi mobil. "Píp-píp" - pozrel som na display, na ktorom sa mi zobrazovala pripomienka, že o chvíľu začína na jednej nemenovanej stanici Ace Ventura-Zvierací detektív. A ďalej vám už asi nemusím rozprávať, že čo som išiel robiť. Na záver by som ešte chcel upozorniť mladších študentov, že nech si z toho v žiadnom prípade neberú príklad, a nech to slúži len na výstrahu, lebo toto všetko bol jeden trochu nevydarený deň obyčajného nemenovaného študenta.