13. Február 2OO7

Chodili sme spolu do triedy. Sedávala hneď predo mnou, takže som mal na ňu priamy výhľad a nijak som sa pri tom nemusel ani vytáčať ani nič také. Začali sme si zdraviť a môj pohľad pri opúšťaní triedy stále spočinul na jej nádherných hnedých očiach. Takto to pokračovalo týždeň čo týždeň, až kým sa mi prvýkrát neprihovorila, keď sme obidvaja čakali na zastávke. Poznal som jej učiteľa geografie. Síce nie osobne, ale predsa. A takisto aj jej nie veľmi obľúbená dejepisárka ma kedysi učila estetiku. Začali sme spoločne chodiť zo školy na zastávku. Bol akurát jeden piatkový večer, kedy ma prehovorila, aby som prišiel na ich triedne stretnutie s tým ich učiteľom, a mohol by som sa s ním aspoň spoznať naživo. Sprvu som sa vyhováral, ale viete, takým očiam sa nedá povedať "nie". Nakoniec som bol veľmi rád, že som sa na to dal. Jedna jej spolužiačka mala so sebou aj foťák, a tak nám vznikla aj naša prvá spoločná fotka. Dohodli sme sa, že sa spolu prihlásime na záchranarský kurz. "Keby sme si vymenili čísla, mohla by som ti potom napísať keby som sa o tom niečo viac dozvedela, hmm?". Teraz si už presne nepamätám akým spôsobom, ale nebol by som to ja, keby som to nejak nezahovoril. Viete si predstaviť ako ma to potom celý čas štvalo, že som premárnil obrovskú príležitosť získať jej číslo takým jednoduchým spôsobom? A ani nehovorím o myšlienkach, že som sa chcel naňho popýtať už dávno predtým jej spolužiačok, len som nenabral dosť odvahy... Dostal som nápad. Urobil som jej taký talizman, malú myšku z korálok, ktorú jej dám o pár týždňov, na jej 18te narodky. Tešil som sa na ten okamih, lebo ten pocit, keď môžete niekoho obdarovať patrí asi k tým najkrajším na svete.

Na ďalšej hodine nášho kurzu ma čakalo milé prekvapenie. Anka opustila svoje pôvodné miesto a spýtala sa ma, či si môže sadnúť ku mne. No tentoraz bez váhania zo mňa vyšla kladná odpoveď. Poviem vám pravdu, malo to jednu nevýhodu. Nemohol som sa na ňu priamo dívať. Ale na druhej strane sa mi to vykompenzovalo občasným pošuškaním jej nejakých tých mojich somariniek. Alebo hral som sa s jej ružovým perom keď ho práve nepoužívala. To, že sedela vedľa mňa som taktiež využil a tentoraz som to bol ja, ktorý si nenápadne poprosil jej emailovú adresu a potom samozrejme číslo. Ten email to bola len zámienka. Nemohol som ísť na to tak priamo. Milo sa usmiala keď mi to písala do môjho poznámkového bloku a ja mam ten papierik odložený dodnes. Bol akurát deň pred voľbami nášho primátora tak som jej sľúbil, že jej dám ihneď vedieť ako budú známe výsledky. Mali sme totiž spoločného favorita. A tak, moja radosť oznamujúca víťazstvo Dr. Hagyariho začala našu esemes-komunikáciu.

Bolo Mikuláša, streda, šiesty december, deň, kedy mala Anka narodky. Samozrejme poslaná správa, ktorá sa jej ako som sa neskôr dozvedel veľmi páčila. Hneď prišiel aj piatok, kedy sme mali náš kurz. No ale Anka neprišla. Na dnes som sa dosť tešil. Totiž chcel som jej dať konečne tú myšku. Keď som jej písal, že čo sa deje, dozvedel som sa, že bola operovaná a leží v nemocnici. Zľakol som sa. Keď vám niekto zrazu takto nečakane oznámi takúto správu začínate byť paranoický a domyslite si ešte kadejaké iné veci. So mnou to spravilo to isté a k tomu som začal myslieť na ňu ešte intenzívnejšie ako doteraz. Tiež som bol svojho času v špitáli, takže viem si predstaviť aká je tam neskutočná nuda a že to není žiadna sranda. Preto som sa ju snažil rozveseľovať kadejakými esemeskami. Chcel som k nej prísť, navštíviť ju, trochu rozptýliť, ale akurát na druhý deň ju konečne prepustili.

Skúšky na kurze sa nám každým dňom blížili a Anka mala pocit, že sa to nestíha všetko naučiť. Poprosila ma, či by som sa neprišiel k nej učiť. Čo myslíte, aká bola moja reakcia na to? (: A tak na druhý deň jej presne o 11:59 zvoním pred dverami. Mám vám opísať moje pocity? Myslím že zbytočne. Ešte nikdy sa ku mne dakto tak milo nesprával ako Anka. Po prvých slovách opadá zo mňa nervozita cítim sa pri nej (pri Anke :) veľmi príjemne. Dávam jej učebnicu dejepisu, ktorú si raz zabudla na kurze a jedna kolegyňa si ju "nechtiac" požičala. No nakoniec sa nám ju podarilo vypátrať. V kuchyni zbadám v klietke ryžovníka, môjho kedysi vysnívaného papagája. "Vau, ty si prvý kto uhádol, že to nie je sýkorka..". No čo vám poviem, na ryžovníky som expert. Začína sa mi zdôverovať o jej pobyte v nemocnici a ja jej tak isto rozprávam o veciach, o ktorých bežne s ľuďmi nerozprávam. Hoci niekedy išlo len o obyčajné zážitky, ona bola prvá, s ktorou som o nich hovoril. Na stôl, hneď vedľa jej chutných koláčikov, s ktorými ma potom celý čas napchávala, sme aspoň aby sa nepovedalo, rozložili rôzne mapy a atlasy. No skôr sme nahlas snívali, prezerajúc si obrázky z ďalekých krajín, ako by tam mohlo byť super keby sme tam raz išli. Tiež sme sa v ten deň dohodli, že pôjdeme spolu do St- Peterburgu. Anka to mesto zbožňuje. Keď sa smeje, chytá za brucho. Má tam ešte pomerne čerstvú jazvu a tak sa musí smiať len veľmi opatrne. Prvýkrát sa dozvedám detaily o tajomnej červenej šnúrke, ktorú nosí na ľavej ruke. "Nikdy si o tom nepočul? Malým bábätkám sa tiež také dáva na rúčku, aby im niekto nevyslovil z očí.". Ukazovala ešte jednu vec, s horiacou zápalkou a potom hodenou do pohára, ale už si nepamätám ako to malo presne fungovať. Spýtam sa jej niekedy a nabudúce vám poviem. "Tie krátke vlasy sa ti hodia" a prejde mi rukou po vlasoch. Vezme môj mobil a pár krát odfotí ryžovníka a potom aj mňa. Stihli sme si prezrieť jej detské fotoalbumy, chvíľočku sa ešte dačo poučiť, keď som si uvedomil, že je niečo cez sedem hodín večer. No niečo neskutočné, ako mi pri nej rýchlo zbehol čas. Vau. Kiež by to tak bolo aj v škole. "Teším sa na ďalšie učenie, vlastne nie na učenie, ale na teba.. a keď prídeš domov, prezvoň ma, aby som vedela, že si v poriadku, ok?". Ešte nikto mi tak nikdy pri lúčení nepovedal. Nabalila ma maličkými čokoládkami, vraj na cestu (: Schádzam som po schodoch sledujúc jej postavu v dverách čo najdlhšie ako sa dalo.

O dva dni na to, už tradične presne o minútu dvanásť hodín stláčam jej zvonček. No dnes nás čaká viac roboty ako predvčerom. Totiž zajtra je už skúška z geografie, a tak musíme dnes doháňať to, čo sme vtedy nestihli. Z praktických dôvodov odkladám môj atlas a zaznačujeme už všetko len do jej. A ešte taký postreh. Viete, že dnešné nové atlasy sú úplne na prd? Chýba tam strašne veľa vecí a tak. To není ako za starých čias. Niet nad Ankin atlas. Ja čítam nahlas čo treba zakresliť, spolu to potom hľadáme, smejeme sa nad niektorými zvláštnymi názvami miest, Anka vyberie zvýrazňovač zatiaľ čo ja držím jeho vrchnák, pár ťahov, naspäť ho zasunie, úplná tímová práca a oblasti cestovného ruchu ďalšej krajiny sú spracované, ideme na druhú. A tak dookola, až kým mi nezačne "náhodou" čmárať po ruke. A tak sa začína malá vojna, kto z koho. Čo i len pri najmenšom náznaku otvorenia nejakého pera, každý inštinktívne skrýva ruky. Priznám sa, prehrávam. Ale aj tak využijem príležitosť a chytím jej ruku a voľky-nevoľky stáva sa nositeľkou ďalšej jazvy, no tentoraz oveľa príjemnejšej. Finguje urazenosť, a v tom okamihu mám o ďalšiu krikľavú čiarku na ruke viac. Je pol ôsmej kedy ju opúšťam zase s čokoládkami a so strašne príjemným pocitom v duši z celého dnešného dňa stráveného s ňou. Dohodli sme sa, že ju prídem zajtra pred skúškou vyzdvihnúť. Nemôže ešte nosiť ťažké predmety a tak sa veľmi ochotne a rád podujmem aby som jej pomohol s atlasmi. Keď dorazím domov, oco pozrie na moje ruky: "To čo ste stvárali?". No a ja na to: "No učili sme sa, čo by sme robili.. ?!".

Na druhý deň prídem chvíľočku skôr. Anka je už kúštik nervózna, ide si upraviť do kúpeľky vlasy, kým ja sa hrám s Čimom, už spomínaným ryžovníkom. "Nezlosti ho, veď vieš, že to nemá rád" na tieto slová sa otočím na Anku a v momente prekvapenia ma tá malá potvora v klietke ďobne do prstu. "Áuuuu" skríknem. "Vidíš? Tak ti treba" a vyplazí na mňa jazyk. Ale takým milým spôsobom, veď viete. "Si nervózna?" spýtam sa jej. "Ani nie" a chytí ma za ruku s úplne ľadovým dotykom. Pomalým krokom sa vzďaľujeme od jej bloku, prechádzame cez cestu, nastupujeme na nízkopodlažný autobus a za pár minút sme v cieli. Je pár minút pred skúškou a ja konečne dávam Anke myšku z korálok. "Jeeej ďakujem, to si robil ty?" . "No áno, trochu som sa nudil.. a tak.." . Skúšky dopadli presne ako som predpokladal. Úplne hladko, bez problémov. Opúšťame budovu, kde sme sa stretávali každé piatky a soboty už tri mesiace. Vonku je zima. Veď by sa už aj patrilo, sú dva dni do Vianoc. Prechádzame sa po meste, po úplne preľudnenej pešej zóne a zakončíme to pri šálke teplého čaju v podzemí jednej kaviarne.

Sú sviatky. Každý je so svojou rodinou, a akurát sa sem tam prečítame prostredníctvom mobilov. Nemohol som sa dočkať na pár dní medzi Vianocami a Silvestrom. Mal som ešte dva voľné lístky do kina, platiace do konca roka, tak som ich presne v hodinu dvanástu aj využil. "Jasneee, rada pôjdem do kina" znela odpoveď mojej kolegynky, profesionálnej sprievodkyne. Prvýkrát po obrovsky dlhej dobe som bol na inom filme ako na utorkovom Klube filmového diváka. A poviem vám, bola to veľmi príjemná zmena. Trochu romantické, trochu americké, ale treba aj také a ešte sa nám to obom páčilo. A malo to aj ďalšie klady ako napríklad: film bol farebný, titulky boli na plátne a nie v takom špeciálnom prístroji na pódiu, vôbec sa nepokazila premietačka, a predo mnou nesedela žiadna dáma s natupírovanými vlasmi. "Som strašne smädná, nechce sa ti ešte niekam zájsť?" to dievča mi čítalo priam z duše. Asi na druhý pokus sme sa konečne strafili do voľného baru. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. O našich babkách, o vysnívaných povolaniach, a rôzne. "Už asi veľa kecám, čo? Vieš, pri nikom tak veľa nerozprávam ako pri tebe". Priznám sa, zalichotilo mi to. Odchádzame na zastávku a prvýkrát kašlem na môj posledný večerný autobus a nasadám do Ankinho. Zriekol som sa pohodlného príchodu skoro až pred môj barák, no na druhej strane som získal ďalších dvanásť minút strávených spolu s ňou. Ona vystúpi na zastávke pred jej blokom a ja sa veziem až na konečnú, skadiaľ si to vyšľapem hore až ku mne. Počas prechádzky premýšľam o nej, odvážne polohlasom si pospevujem refrény obľúbených piesní, snažím sa nestúpiť na žiadnu čiaru na chodníku. Pri jednej bráne vidím sa hrať dve malé mačiatka. Tipujem brata a sestru, lebo klbčia sa jedna radosť. Na moje počudovanie sa dajú obaja pohladkať. Vlastne jeden viac, ten tučnejší. No o chvíľu je už aj ten druhý pri mojej topánke, obtiera sa o mňa a spokojne pradie. Mám sto chutí im porozprávať o dnešnom kine, a vôbec, o Anke , ale popri nás prefrčí auto a moji noví kamoši sa zľaknú a viac ich nevidieť. "Aaale nič to, však ja sa ešte niekedy zastavím" pomyslím si.

Je asi tretí deň v novom roku. Podarilo sa mi stiahnuť z netu (dúfam, že toto nebude čítať žiaden zmrd ktorý ma niekde udá) jeden dokumentárny film, ktorý chcela Anka strašne vidieť. Vlastne skôr jej mamka ako ona. Čo z toho vyplýva? No musel som jej ho nejak doručiť. Čiže? Zase som ju navštívil (: Ukazuje mi jej adresár s hudbou čo má v počítači. "Sakra že nemám so sebou USB kľúč, tento album sa mi páči". "Nevadí, zastavíš sa tu ešte pre to niekedy". Sedíme na gauči, jedným okom pozeráme telku. Akurát ide nejaká reportáž o nadprirodzených veciach, vešticiach a podobných záležitostiach. "Ty veríš na také veci?" pýta sa ma. "No neviem" neurčito odpovedám. V zapätí ma chytí za ľavú ruku a začne mi skúmať čiary na nej. "Máš dlhú čiaru múdrosti". "No kiež by to tak platilo aj naozaj" pomyslel som si.

V škole mi začína nepríjemné obdobie, všeobecne nazývane "skúškovým". Ako na potvoru som v jeden deň zabudol vypiť Actimel a v momente si ma našli nejaké vírusy. Na druhý deň mám teploty, kašeľ a na stole hŕbu učenia. Do kalendára radšej ani nepozerám. Tento rok som trochu zaexperimentoval a dal som si dve skúšky v priebehu troch dní. Pri učení na jednu z nich s radosťou zisťujem, že súčasťou učiva boli tak isto aj oblasti cestovného ruchu sveta, presne to, čo som sa učil s Ankou. No lenže teraz sa musím učiť sám. A už mi ani nemá kto kresliť po rukách. Rýchlo sa preorientujem z problematiky cestovného ruchu na príjemnejšie myšlienky.

"Kedz še dari ta še dari" vravieval môj pradedo. Moja choroba trvala presne tri a pol týždňa. Vlieklo sa to ako sopeľ z nosa. Nie a nie sa vyzdravieť. Napchávanie sa tabletkami, inhalovanie nad harmančekom, oslňovanie sa asi nad päťdesiatročným horským slnkom a dokopy stovky vrstiev prefúkaných hygienických vreckoviek. Toto bol môj každodenný rituál. No a k tomu ešte aj tony skrípt, kalkulačka na výpočty hrubého domáceho produktu, nožnice na vystrihnutie ťaháka a fotka mňa a Anky v Miláne prichytená magnetom na lampe. Milánom som myslel tú taliansku kaviarničku s tým výrečným Talianom a čašníčkami čo vám stále k čaju prinesú aj nejaké chrumky alebo oriešky. Samozrejme na účet podniku. Zatiaľ. No, ale odbočujem od témy. Bol som už pomerne fit, plný energie, väčšiu časť skúšok už za sebou, a tak mi už nič nebránilo v stretnutí s kolegynkou, profesionálnou sprievodkyňou (: No nebránilo aspoň mne. Bolo totiž veľmi citlivé obdobie, čas pred vysvedčkom. Vlastne také "skúškové obdobie" mala aj ona. Jeden týždeň padol. Ďalší tiež nič, odchádza cez víkend k sesternici. Na mňa začínajú padať pochmúrne myšlienky, keď tu zrazu v štvrtok poobede mi prišla esemeska začínajúca sa asi takto že " Salut Branko, dufam, ze si na mna este nezabudol ... ". Už keď som videl ten francúzsky pozdrav, vedel som od koho to je. Konečne Tam Hore vyslyšali aj moje modlitby a tak zajtra o druhej poobede sa stretneme. Za ten čas čo som bol doma, neviete si predstaviť, koľko vecí mi behalo po rozume ohľadom Anky. V mysli som si prechádzal všetky situácie, ktoré sme spolu trávili, čítal som si všetky jej správy a v duchu som si predstavoval ako sa asi tvárila keď to písala. Napadali ma rôzne verše, slová, ktoré som si zapisoval a nakoniec z toho vznikla taká malá básnička. Básnička, ktorú som nakoniec vytlačil na papier a na najbližšom našom stretnutí jej ju dám. Hmm.. už zajtra.

Prechádzam po meste, kúpim polovicu bielej bagety pre Anku a ponáhľam sa pred Allianz Slovenskú poisťovňu. "Dlho už na mňa čakáš? A môžem ťa objať?". Robí veci, ktoré som chcel urobiť aj ja len som nemal odvahu. Viete ako dlho som sa tešil na tento okamih kedy s ňou opäť budem? Z vedľajšej uličky vchádzame na hlavnú, cez park a vstupujeme do podzemnej kaviarničky. Už som tu raz bol a veľmi sa mi tu páčilo, také útulné, a tak som chcel aby to videla aj Anka. Na moje prekvapenie je tu plno, no keď sa lepšie porozhliadam, nachádzam jeden starý, prázdny, pri pódiu, skoro úplne na konci miestnosti, tradične so štyrmi stoličkami stôl. Odkladám jej kabát "Daj pozor aby nič nevypadlo z vrecák". Nesadám si oproti nej, po dĺžke stola ako sa sedávať zvykne, ale hneď vedľa, aby som bol pri nej čo najbližšie. Začíname sa rozprávať o všetkom, o veciach, ktoré sme zažili odkedy sme neboli spolu. Je toho dosť veľa, nestačila nám ani šálka čaju, objednávame ďalšiu, kamilkovú s medom. Púšťa mi v mp3 prehrávači jej obľúbené skladby. Vlastne len cez jedno sluchátko, druhé ma ona. Hádame sa nad skupinou pesničky "Bitter sweet symphony". "Nie nie, ja mám pravdu" hovorí mi. "Ale, prosím ťa, šak sme to mali na stužkovej pri nástupe. Sám som to vyberal." Ale radšej prepnem na ďalšiu pesničku, lebo som si na sto percent istý, že mám pravdu. A aj ona (: Prezerá si fotografie v mojom mobile "Jeeej ty máš tie fotky čo som ešte minule fotila?" pýta sa ma a rovno šteľuje foťák na ďalší záber. Prvý "cvak" no som na zábere len ja. Druhý krát sme už obaja. Tretí "cvak" fotka je rozmazaná. Štvrtý pokus a vznikla fotka, z ktorej po príchode domov nemôžem spustiť oči. Ale to už trošku predbieham. Je niečo vyše troch hodín príjemného kaviarničkového sedenia pri čaji, my ideme cez mesto, Anka robí umeleckú fotku, zastavujeme sa pri verejne sprístupnenom počítači na pešej zóne skade sa dajú poslať maily a taktiež zábery, nastavujem voliteľný maďarský jazyk, mašina zamrzne, stláčam všetky tlačidlá ale bez výsledku, nenápadne sa odtiaľ strácame a pri pohľade na zastavujúce sa policajné auto vedľa nás sa smejeme že určite idú pre nás. "Máš ešte času?" pýta sa ma "keď hej, môžeme skočiť do Tesca". Motáme sa po oddeleniach "Aha aké zlaté detské topánočky". Zrazu ma chytí z ničoho nič za ruku ako keď sa držia dvaja zaľúbení a ťahá ma k regálu s taškami. Trvá to asi desať sekúnd čo sa takto držíme, a ja sa v momente cítim úplne ako Frasierov brat Neils Crane, ktorého keď sa niekedy dotkla Dafné. Bol úplne mimo, v siedmom nebi. No a ja som sa teraz musel pozerať dolu aby som to siedme nebo vôbec videl. Prezeráme si detské hračky, ja jej vysvetľujem, ako by mal vyzerať správny plyšový medveď, lebo na nich som tak isto ako na ryžovníkov odborník. Vraciame sa opäť do mesta. Už nerozmýšľam na aký autobus nastupujem. Keď som s ňou, idem na ten jej. Veď viete, ďalších dvanásť minút... Spomeniem si na básničku, ktorú som jej dnes chcel dať a ktorú mam hlboko v peňaženke a ešte hlbšie vo vetrovke, zazipsovanú a k tomu plné ruky kníh, ktoré mi priniesla. Alebo stručnejšie povedané slovami mojej staršej sestry "som zbabelec". Tak nabudúce. Autobus prichádza na jej zastávku, otvoria sa dvere, Anka ma pobozká na líce, v momente reagujem a opätujem jej bozk na jej druhé líčko, odchádza a stráca sa mi v tme večernej ulice. "Konečne si nezaspal na vavrínoch" myslím si o sebe a na tvári mám úsmev od ucha k uchu. Zase si to pešo vykračujem dlhou ulicou ku mne, no starých kamošov už nestretám. Určite aj oni boli niekde s nejakou "Ankou" a dnes na mňa jednoducho nemali čas. Chápem. Ani ja by som ich neuprednostnil.

To be continued.. (hopefully)